Lacaton & Vassal: Stále pridávať
Stratégie francúzskeho štúdia a ich aplikovateľnosť na slovenský panelák
Anne Lacaton a Jean-Philippe Vassal sú silnými menami súčasnej architektúry. Sú nositeľmi početných ocenení, mimo iných aj prestížnej Pritzkerovej ceny, ekvivalentu Nobelovej ceny vo svete architektúry. Počas štúdia mi boli vedúcim ateliéru pravidelne pripomínaní a prekladaní za vzor pre aktuálnosť a mnohovrstevnatú sofistikovanosť ich riešení. Do nekonečnej plejády architektonických foriem dnešného sveta prispievajú novým druhom wow efektu. Ich tvorba nemá ambíciu omráčiť zmysly, upozorňovať na seba. Postráda ego, je bez predsudkov, uvážlivo načúva problémom prostredia, v ktorom operuje. Zhodnocuje existujúce kvality a následne prichádza s vecným riešením, ktoré dáva užívateľom bohatstvo kvalitného životného priestoru. Na pozadí všetkých rozhodnutí je citlivá práca so zdrojmi a snaha prinášať riešenia zohľadňujúce klimatickú zmenu. Tieto princípy uplatnili aj na nám blízkej typológii panelových domov. Podobne ako krajiny Východného bloku aj Francúzsko v povojnovom období užívalo panelovú výstavbu ako efektívny prostriedok výstavby veľkého množstva bytov v krátkom čase. S ohľadom na neurčitú víziu budúcnosti týchto domov na Slovensku (ale pokojne aj všade inde, kde panel vládol druhej polke dvadsiatého storočia) považujem za dôležité dostať výnimočnú prácu štúdia Lacaton & Vassal do povedomia ľudí. Spôsob, akým transformovali paneláky v Bordeaux a Paríži považujem za inšpiratívny a s drobnými úpravami prenosný do nášho kontextu. Lacaton & Vassal nám poskytujú funkčný recept a víziu pre budúcnosť týchto domov.
XY odtieňov marhuľovej
Proces masového zatepľovania je na Slovensku zavŕšený. Obraz sídliska sa za posledné dve desaťročia zmenil na nepoznanie. Monotónna, ošarpaná šeď repetitívnych fasád bola rozbitá ich novým šatom s dôrazom na individualizáciu jednotlivých domov. Okrem ošetrenia ich vrodených nedostatkov, časom nadobudnutých porúch fasád a zlepšenia ich tepelnotechnických parametrov bolo ľudovou prioritou v čo najväčšej možnej miere poprieť ich pôvodnú estetickú podstatu. V konečnom dôsledku sa životný štandard v slovenských panelákoch neposunul nikde. Zateplením sa predĺžila ich životnosť, zlepšili sa tepelnotechnické parametre. Vo svojej podstate ale ostávajú tým istým, čím boli na počiatku svojej existencie. Koncepčná vízia budúcnosti týchto domov na Slovensku v podstate neexistuje. Jediná mne známa realizácia, ktorá sa u nás k téme vyjadrila pochádza z ateliéru GutGut premenou panelového domu v Rimavskej Sobote. V panelákoch žije cca 40% obyvateľov krajiny. Predstava ich búrania a plnohodnotnej kvantitatívnej nahrády je nereálna. Čas od času na internete narazím na článok o limitovanej životnosti tohoto druhu stavieb, že boli projektované na plus mínus 50 rokov, že dožívajú.Je pravdou, že už ich projektanti uvažovali s panelákom ako dočasným a časovo efektívnym spôsobom zabezpečenia ubytovacích kapacít pre rastúce mestá.
O našej prítomnosti mali iné predstavy. Očakávali, že kým životnosť panelákov uplynie, podarí sa ich nahradiť dokonalejšou formou bývania. K tomu nikdy nedošlo. Netreba sa však obávať, že paneláky po uplynutí ich „trvanlivosti“ začnú svojvoľne padať. Aj napriek tomu, že svojou podstatou ani prevedením nepredstavujú vrchol stavbárskeho umenia je ich konštrukcia odolná a s bežnou starostlivosťou takmer nesmrteľná. Myslím, že téma je aktuálna z viacerých dôvodov: Život v paneláku nepredstavuje v našej spoločnosti ideál. Čoraz viac možno bádať rozrastanie sa naších miest do voľnej krajiny. Život v novostavbe (ideálne rodinného domu) je na Slovensku vecou statusu. Človek ktorý si takýto život môže dovoliť reprezentuje úspech. Nová výstavba za hranicami mesta však predstavuje ekonomický, ekologický a aj sociálny problém. Zoskupenia rodinných domov v poliach sú úplne závislé od najbližších plnohodnotných sídiel. Chýba im spoločenská vybavenosť, ich obyvatelia sú vazalmi individuálnej automobilovej dopravy. Život v nich stojí na pomedzi vidieku a mesta pričom plne nedisponuje kvalitami ani jednoho z nich. Sen o dome s vlastným výsekom oblohy a anglického trávnika na štýl 50. rokov v USA je neudržateľný a v čase klimatickej zmeny nezmyselný.V mestách sme svedkami zahusťovania. Voľné parcely sa vypĺňajú a štruktúry, ktoré na nich rastú sa väčšinou nechovajú mestotvorne. Pomerne bežná je aj snaha tieto celky vymedzovať voči zvyšku mesta plotom. Stávajú sa bariérou namiesto zmysluplného doplnenia nedopovedanej štruktúry mesta. Charakter ich architektúry, dipozíčných riešení a urbanizmu nemôžem považovať oproti panelákom za výrazný pokrok.
Mestá by preto mali byť schopné poskytovať atraktívne a dostupné alternatívy foriem bývania. Nad panelákom možno v tomto kontexte uvažovať ako nad zveľaditeľným substrátom.Kľúčovým krokom ku systematickej konverzii panelákov je vyriešenie problému bytového fondu rozdrobeného medzi XY vlastníkov. Ten bol po páde socializmu sprivatizovaný. Panelák - celok, sa skladá z bytov v súkromnom vlastníctve. Tým pádom sa ako celok javí len fyzicky. Financovanie komplexnejších zásahov a dosiahnutie konsenzu o ich charaktere tento stav komplikuje a znemožňuje. Ak sa po prečítaní článku budete pýtať prečo u nás nevidieť obdobný prístup k rekonštrukcii panelákov, je to práve preto.
Plus manifesto
V roku 2003 bol vo Francúzsku vyhlásený revitalizačný program (Programme de Renovation). Vznikol z iniciatívy Národnej agentúry mestských inovácií, pričom jeho primárnym cieľom bola asanácia modernistických obytných celkov. Zbúrané objekty mali byť nahradené novou výstavbou, pričom motívaciou k tomuto radikálnemu rozhodnutiu viedol primárne zlý image panelových bytových domov. Ich osud v Západnej Európe bol radikálne odlišný od krajín socialistického bloku. Veľmi skoro získali stigmu bývania pre nízkopríjmové skupiny. Obvatelia s lepším sociálnym postavením ich začali po krátkej dobe opúšťať. Situácia vygenerovala komplexné sociálne problémy. Precedensom bolo sídlisko Pruitt-Igoe v americkom St. Louis, teatrálne odstrelená ikona zlyhania modernizmu v architektúre. Rozhodnutie francúzskej vlády vyprovokovalo Lacaton & Vassal spolu s architektom Frédéricom Druot k reakcii. Výsledkom bol manifest PLUS zhrnutý v týchto bodoch:
- nikdy nebúrať, vždy pridávať
- poskytnúť luxus (sloboda, pôžitok, štedrosť, blahobyt, obloha)
- ochrana a prezervácia existujúcej komunity
- dať obyvateľom to, čo potrebujú- plánovanie
- úspora
Cité du Grand-Parc
Referenčným projektom, na ktorom boli tieto princípy uplatnené bol bytový komplex Cité du Grand-Parc v Bordeaux. Typická panelová výstavba z polovice 60. rokov bola navrhnutá ako dostupné bývanie pre strednú triedu a prisťahovalcov. Kapacitne bolo sídlisko navrhnuté pre 13000 ľudí, dnes ho obýva 8800 obyvateľov, pričom jeho populácia rýchlo stárne. Nikdy neprešlo sociálnym úpadkom charakteristickým pre francúzske banlieues. Tieto atribúty sú podobné pre slovenské sídliská.
Najsignifikantnejším zásahom je aditívna vrstva zimných záhrad pristavená k pôvodnej fasáde panelákov. Nosný systém pridanej vrstvy reaguje priamo na jeho pôvodnú konštrukčnú podstatu bytového domu. Prefabrikácia železobetónových modulov zimných záhrad umožnila rýchlu a efektívnu výstavbu. Prefabrikáty boli k fasáde skladané ako samostatné celky. S hĺbkou 3,8 metra bytom pridávajú tretinu z pôvodnej podlahovej plochy. Celý proces výrazne nenarušil život obyvateľov. Práce prebiehali bez potreby dočasného vysídlenia, čím boli vylúčené náklady spojené so zabezpečením náhradného bývania. Komfort obyvateľov bol obmedzený minimálne. Montáž zimnej záhrady pre jednú bytovú jednotku trvala len pol dňa. Okenné otvory v pôvodnej fasáde boli zväčšené na výšku podlažia, čím byt prepojili s prístavbou. Na plochej streche pôvodne obsadenej len nadstavbami výťahových strojovní a vzduchotechnikou pribudlo plnohodnotné podlažie tvorené atraktívnymi ateliérovými bytmi.
Materialita je dôležitou zložkou projektu. Lacaton & Vassal sú všeobecne známi používaním lacných materiálov prevažne z priemyselného a poľnohospodárskeho sektora.Konštrukcia ľahkej predsadenej fasády je z transparentného polykarbonátu, profilovaného plechu a pozinkovanej ocele. Autorom sa touto kombináciou podarilo nakomponovať pôsobivý, celistvý a osviežujúci vzhľad objektu.
Priestor vymedzený predsadenou a pôvodnou fasádou je zároveň efektívnym prostriedkom zníženia energetickej náročnosti objektu. Nie je vykurovaný a správa sa ako prirodzené médium regulácie klímy bytov. V letných mesiacoch je byt chránený od intenzívneho slnečného žiarenia francúzskeho juhu hĺbkou predsadenej konštrukcie. Zároveň je možné prestup slnečného žiarenia regulovať postriebrenými závesmi, ktoré ho odrážajú. Závesy sú schopné v priestore udržiavať prijateľnú klímu aj bez použitia nákladných slnolamov. V zime funguje priestor zimnej záhrady ako zateplenie. Vzduch je efektívnym tepelným izolantom. Obyvatelia získali zimnou záhradou priestor slobody na pomedzí interiéru a exteriéru. Spôsob, akým sa ma užívať definovaný nebol.
Náklad na rekonštrukciu prepočítaný na jednú bytovú jednotku predstavoval 50 000 eur. To predstavuje necelú polovicu z nákladu výstavby nového bytu, pričom je možné predpokladať, že by sa novostavbe nepodarilo nahradiť plný počet asanovaných bytov. Len polovica z nákladu na jeden byt bola investovaná do výstavby zimnej záhrady. Zvyšok bol použitý pre rekonštrukciu spoločenských priestorov domu, kúpeľní, elektrických rozvodov, vzduchotechniky a na inštaláciu nových výťahových batérii.
Miera, do akej sa podarilo zohľadniť a skĺbiť komplexné požiadavky v pomerne jednoduchých zásahoch je dychberúca. Tento zásah nezvýšil nájomné pre obyvateľov. Kvalitné bývanie sa stáva dostupným aj pre skupiny s nižším príjmom.
Jedným z problémov sídlisk z tohoto obdobia je absencia živého parteru budovy, podlažia ktoré je v kontakte s verejným priestorom. Urbanizmus sídlisk zanevrel na tvorbu tradičnej ulice tak ako ju poznáme z historických centier miest. Dobre to poznáme aj zo Slovenska. Pri chôdzi sídliskom míňame slepé fasády s pivničnými oknami respektíve oknami bytov. Druot, Lacaton & Vassal tieto priestory obsadili maloobchodnými prevádzkami a službami. Život vo verejnom priestore sídliska tak nadobúda novú dynamiku.
Myšlienkové východiská tvorby
Francúzsky ateliér má odmietavý postoj k tvorbe od piky, ktorý považuju za nudný. Ťažiskom ich záujmu je kontext. Stav parcely / objektu svojej ďalšej realizácie vnímajú ako zdroj, ktorý v počiatku tvorivého procesu podlieha starostlivému zhodnoteniu kvalít. Z pôvodného stavu sa snažia vyťažiť maximum. Ďalšiou premennou ich tvorby je prítomnosť. Tá determinuje ľudské potreby. Duša architektúry sa v čase mení a podlieha požiadavkám doby. Minulosť neadmirujú. Oceňujú ju, snažia sa z nej uchovať čo sa dá, no zároveň ju reanimujú cez potreby prítomnosti. Neboja sa zbaviť sa neaktuálnych a nefunkčných vrstiev. Pri pohľade na nimi rekonštruované bytové domy výsledok nie je založený na monumentálnom celku. Architektúra je definovaná základnou jednotkou domu - bytom. Zlepšíš byt, zlepšíš celok. Koncept nezačal masterplanom sídliska, začal sa snahou pochopiť potreby obyvateľov. Od nich sa odvýjali všetky ostatné vzťahy rôznych mierok. Týmto spôsobom prevrátili logiku modernizmu, ktorý život a formy organizoval naopak. Panelový byt v čase svojho vzniku obyvateľom zabezpečoval istý životný štandard. Ten bol ale s ohľadom na jeho masovú produkciu minimálny. V spôsobe akým sú paneláky po desaťročiach zabývané je to evidentné. Vidieť to na spôsobe užívania balkónov a loggií. Častokrát slúžia ako sklad vecí, pre ktoré v byte nie je miesto na úkor ich pôvodne zamýšľanej rekreačnej funkcie. Zimná záhrada je priestorom slobody. Obyvatelia ním môžu nakladať podľa vlastného uváženia. Pridaná architektúra je tichou a priestorovo štedrou infraštruktúrou pre sebavyjadrenie a manifestáciu rôznych odtieňov životných štýlov obyvateľov. Je priestorom, do ktorého sa uvoľňuje koncentrovaný tlak bytia v minimalistických priestoroch.
Veľmi oceňujem tento rozmer ich diela. Na Slovensku je možné stretnúť sa s rozhorčením z chaotickej podoby zateplených sídlisk. Tá je však manifestáciou práve tej životnej sily, ktorá si životné prostredie chce stále zabývať podľa preferencií jednotlivcov. Výsledkom je tak rozpor projektom definovanej unifikovanej estetiky paneláku s preferenciami jednotlivcov. Lacaton & Vassal tento rozpor vyriešili a paneláku ako celku našli súčasný výraz.
Stret realít
S ohľadom na existujúce vlastnícke vzťahy, financovanie alebo limity noriem je pomerne ťažké predstaviť si obdobnú realizáciu v našom kontexte. Nič nás do toho v podstate nenúti. Naše sídliská nečelia hrozbe búrania a ani nepredstavujú ohniská sociálnych problémov. Realizácia, o ktorej článok pojednáva sa z tohoto ohľadu môže javiť ako sympaticky sofistikovaná márnivosť, ktorá je životaschopná v rozvinutejšej spoločnosti. Myslím si ale, že otázka budúcnosti panelákov je s ohľadom na charakter prichádzajúcej doby na mieste. Tepelné úniky boli obmedzené, korózia výstuže sanovaná, trauma z jednotvárnosti a šede vykompenzovaná celou paletou farieb a vzorov. Panelák sa ale tiež bude musieť systematicky adaptovať na extrémy klimatickej zmeny. Sortiment foriem bývania sa rozširuje a panelák v konkurencii bude musieť obstáť. Možno sa raz niektoré naše sídliská ocitnú v podobnej pozícii ako ich francúzske, britské alebo holandské ekvivalenty ešte v minulom storočí. Druot, Lacaton & Vassal principiálne a funkčné riešenie problematiky našli. Môže nám poslúžiť ako zdroj inšpirácie a nahliadnutie do alternatívnej reality, v ktorej je panelák atraktívnou formou bývania.
