Pohrebné rúcha vežiakov sú novou monumentálnou maľbou
Ak opomenieme starobylé veže kostolov, 49-metrový vežiak bývalého Daňového úradu je najvyššia budova košického Starého mesta. Napriek svojim proporciám nemá výnimočné postavenie v histórii košickej architektúry. Neviaže sa k nemu meno slávneho architekta a neohuruje ani prevedením. Veľká stavba má však aj tak veľké „gravitačné pole“ pre nabaľovanie rôznych spoločenských kontextov a ich následných interpretácií.
Niekdajší vežiak daniarov sa v posledných rokoch ocitol tesne pri hrane zániku a v roku 2020 ho bezprecedentne poznamenala, či priam zhodnotila streetartová (ilegálna/ ”nezriaďovaná”) intervencia, čo vyvolalo pozitívnu odozvu a záujem o budovu. Po bratislavskom Hoteli Kyjev má tak Slovensko druhý vežiak dotvorený monumentálnou maľbou na fasáde z hliníka a skla. Obidve intervencie majú spoločné isté formálne znaky – no vznikli za veľmi rozdielnych okolností. Jedna bola namaľovanú cez deň na vonkajší povrch fasády, druhá v noci na jej vnútro. Porovnávať príbehy týchto dvoch stavieb je príležitosť na širšie uvažovanie o žánri monumentálnej maľby v architektúre, ktorý si v rozmanitých podobách hľadá po roku 1989 svoje stratené pozície pri tvorbe mestského prostredia.
Stredoveké centrá mnohých východoslovenských miest sú si podobné urbanizmom – hlavné námestie je ulica na centrálnej osi mesta. V povojnovej výstavbe, viac ako pol tisícročia po založení týchto štruktúr, sa špecifikom modernistickej mestskej vrstvy východného Slovenska stalo zase umiestňovanie dominánt na konce týchto hlavných ulíc. V Prešove tak vzniklo veľkolepé sorelovské sídlo Krajského národného výboru na severnom konci námestia a neskôr postmoderne extravagantná budova Divadla Jonáša Záborského a OD Prior na tom južnom. V Michalovciach to bola 13-podlažná Združená administratívna budova a v Košiciach Hotel Slovan s OD Dargov na južnom konci a OD PRIOR s Daňovým úradom na severnom. Vzhľadom na to, že sa títo neprehliadnuteľní „prišelci“ objavili priamo v historických centrách, netešili sa bezvýhradnej obľube starousadlíkov. Daňový úrad je vôbec najvyšší zo všetkých spomenutých počinov. Po tom, čo sa Úrad v roku 2011 odsťahoval, sa budova behom rokov postupne rozpadala. Už sa z nej na okolité mesto nedívali príslušníci štátneho aparátu a pohľad na ňu vytváral skôr atmosféru krachujúcej spoločnosti. Istú dobu tu vlastník Atomia Invest plánoval investíciu do projektu exkluzívnych bytov SkyOne. Tento zámer sa spočiatku tešil publicite, neskôr sa investor rozhodol ho nerealizovať a budovu predať. Na rýchlo sa rozpadávajúcom vežiaku po ňom ale dodnes ostali visieť franforce veľkého baneru hlásajúceho slogan projektu:
"VÝHĽAD, KTORÝ SA NEZOPAKUJE"
Táto scenéria – kombinácia naboptnalého hesla a obrovskej socialistickej budovy v zanedbanom stave spolu vytvárala priam karikatúrny výjav s odkazmi na mnohé neduhy sfér tvorby mestského prostredia a starostlivosti oň. Prudký semiotický obrat do výjavu vniesla noc, keď sa na fasáde objavil potajome namaľovaný megasmajlík. Výjav sa rozrástol o tento súdobý znak štastia a budova sa jeho pôsobením stala vyhľadávanou a fotografovanou atrakciou. Baner „VÝHĽAD, KTORÝ SA NEZOPAKUJE“ v kombinácii so smajlíkom dnes vystihuje krátkodobosť maľby na fasáde. Zavesený na 50-metrovej poloruine tiež hovorí o zmarenej túžbe po monetizácii výhľadu na okolité kolektívne dedičstvo mestského spoločenstva. Smajlík, ďalšia vývojová vrstva povrchu stavby je zas gestom inklúzie, keďže konečne ponúkol lákavý výhľad nie len z budovy ale hlavne na budovu. To sa hneď široko prejavilo aj v popularite stavby. Napriek tomu, že vo svojom pokročilom rozpade vyzerá horšie ako kedykoľvek predtým i potom, získala si svoju zatiaľ najväčšiu priazeň más. Streetartové gesto prevzatia kontroly nad miestotvorbou spôsobom ignorujúcim kontrolné i komerčné mechanizmy je obrátením socialistického aparátu profesionálneho maliarskeho monumentalizmu naruby. Je príznačné že sa deje práve na stavbe z obdobia socializmu. Budovu medzi časom prevzal do opatery nový majiteľ a čoskoro nadíde deň, keď už sa výhľad na Smajlíka a ruinu naozaj už nezopakuje. Aktuálny vlastník IH Real Estate vyhodnotil technický stav budovy ako vhodný na rekonštrukciu a ukončil polemiky o búraní. Smajlík bude nahradený novou fasádou, a budova má dostať kancelársku funkciu, logickejšiu pre vežu v tejto časti mesta, než bola idea exkluzívnych bytov.
Smajlík, foto: Samuel Velebný
Efemérnosť vystihuje prirodzenú esenciu veľkej väčšiny streetartového umenia – či už produkovaného ilegálnou cestou alebo štandardnou umeleckou prevádzkou. Aj keď je určené na rozpad spolu so starou fasádou a ešte aj vytvorené anonymne – výtvarná kritika by ho mala zaregistrovať. Predstavme si totiž hypotetický príklad, že bolo vytvorené umelcom renomovaným v inštitucionálnom svete – podobne ako na bratislavskom Kyjeve. Ku monumentálnym kvalitám by sa pridalo autorstvo a dielo by bolo kompatibilné s aparátom umeleckej prevádzky. Takýto streetart sa však s autorstvom svojsky hrá. Aj keď by sa obrovská maľba mohla javiť ako zhmotnenie veľkého autorovho ega, v skutočnosti je jeho pravým opakom, anonymnou nehonorovanou službou verejnosti. A navyše prácou, ktorá zhmotňuje materiálnu poetiku súčasného mesta zliepaného za mnohých ríš a krajín – zachraňovanie miesta maľovaním na modernistické ruiny nahradilo niekdajší modus operandi, keď boli monumentálne diela už súčasťou projektu a moderné veže ešte len začínali vznikať.
Dilema o zachovaní 65-metrovej veže Hotela Kyjev je dôležitou témou rozvoja centra hlavného mesta a už niekoľko rokov podnecuje širokú spoločenskú debatu. Medzičasom sa však budova dostala – podobne ako jej košická kolegyňa – do stavu stojacej mŕtvoly. Formálne podobnosti s košickým prípadom sú zreteľné na prvý pohľad: výšková dominanta v štýle neskorej moderny týčiaca sa nad strechami nižšej staršej zástavby. Fasáda veže, čo má najlepšie časy už za sebou a jej najnovšiu a najzachovalejšiu vrstvu tvoria monochromatické farebné polia bielej maľby obrovských rozmerov, najväčšej na Slovensku. V porovnaní so súdobým étosom iných malieb zo streetart festivalov je v diametrálne inej výrazovej polohe, náhodnému divákovi nemôže byť vlastne ani jasné, či sa jedná o kolosálny, no precízny vandalizmus alebo o „oficiálnu“ snahu prekryť ikonickú stavbu v rozpade. Tu sa podobnosť so Smajlíkom končí. Kyjev nie je anonymné architektonické dielo diskutabilnej hodnoty, ale zásadná pamiatka DoCoMoMo (medzinárodný register pamiatok modernej architektúry). Monumentálna biela maľba vznikla v produkcii Bratislava Streetart Festival a autorom je etablovaný multižánrový umelec Lousy Auber. Celý podnik sa udial keď sa už dom nachádzal v stave klinickej smrti definitívnej opustenosti a chátrania. Syndróm “výhľadu, ktorý sa nezopakuje” je aj tu sprevádzaný kvalitným a všeobecne obľúbeným dočasným výtvarným riešením, ktoré pôsobí dojmom, že ani sám Matušík by zručnejšie neobstál pri zadaní vytvoriť svojej veži dôstojné pohrebné rúcho. Spektakulárny bol v tomto prípade aj proces maľovania, počas ktorého sa zo strechy naraz spustilo 17 horolezcov-maliarov. Bratislava Street Art festival síce za roky svojej existencie vyprodukoval množstvo veľkoformátových malieb na budovách, no žiadna tak nezaujala výtvarnú kritiku, vlastne by sa dalo tvrdiť, že ak ju nejaká zaujala, tak výsostne v negatívnom slova zmysle. Dielo Lousyho Aubera je teda pre Bratislavu prelomové. Divák si totiž už zvykal, že súčasná momnumentálna tvorba je tematicky, farebne i výrazovo odtrhnutá od kontextu vzniku, že autori len cestujú po streetartových festivaloch bez koncepcií a s popartovým nadšením náhodne umiestňujú predpripravené motívy na štítové steny a sieťotlače merch tričiek. Hotel Kyjev Deconstructed je maľba, ktorá nie len že kontext má, ona z neho vzišla a splynula s ním. Na fasáde bude až do očakávanej investície – pravdepodobne prestavby a nie pôvodne skloňovanej deštrukcie celej veže.
Hotel Kyev, foto: Džagy
Košická aj bratislavská maľba na zničených modernistických vežiach sú úspešné v snahe znova ich začleniť do mestskej štruktúry a citlivým maliarskym zásahom eliminovať atmosféru rozpadu. Totiž, čím je maliarsky zásah pre jednu budovu, tým je aj jedna budova pre celé mesto - dočasným doplnkom väčšieho, neustále sa meniaceho celku. Každú, i sebaväčšiu budovu časom prekryjú ďalšie procesy. Neskorá moderna stavala veže s naprojektovanými monumentálnymi umeleckými dielami, dnešná doba prináša otázku čo s týmito vežami. Monumentálne umenie si po pár dekádach odmlky opäť derie cestu na povrch, tentokrát v podobe pohrebných rúch a mnohých ďalších formách. Zatiaľ čo prípadom Smajlíka sa nesie línia anonymity – neznámy autor budovy – neznámy autor maľby – neexistujúci diskurz ohľadom autorstva a autorských práv, v prípade Bratislavy je autorom budovy hviezdny architekt Ivan Matušík. Lousy Auber postupoval podľa vlastných slov v duchu zásady “stavba je mŕtva, treba z nej opäť spraviť niečo živé a hodnotné” a spravil dobre. Na neformálny súhlas sa architekta Matušíka nepýtal, pre dobro “mesta a sveta” to nemalo zmysel. Možno v rovine morálky a stavovskej kolegiality, ale to je na inú úvahu. V očakávaniach smerom k životnosti vlastnej práce majú street artoví umelci pred architektmi výhodu, keďže sú zvyknutý na prestriekanie, či zateplenie svojich výtvorov. I samotný Auber sa podľa vlastných slov už teraz teší na zbúranie niekdajšieho hotela, ktorý s jeho maľbou splynul v homogénny celok a ukázal jeden zo spôsobov ako by mala vyzerať zmysluplná monumentálna maľba postsocialistickej krajiny 21. storočia.
Merjavý is not dead, foto: Tibor Czitó
Architekt – senior, ktorý sa v posledných rokoch života pozerá na Facebooku a v televízii na diskusiu o prestavbe, premaľovaní, či zbúraní svojho diela sa pozerá na diskusiu o opotrebovaní materiálu a spoločenských pomerov. Povyšovať osobnú melanchóliu autora, investora, či politickej garnitúry nad dobro mestského spoločenstva nie je správne. Či už je tým dobrom rozhodnutie nebúrať, rekonštruovať, zbúrať alebo pomaľovať, často je v antagonizme s postojom inej generácie alebo skupiny s inou schopnosťou odborného pohľadu. Cestou k správnym rozhodnutiam na tvári mesta je vzdelanie a orientácia širokej verejnosti vo vizuálnej kultúre. Najaktúalnejší príklad premaľúvania hodnotnej architektúry zo zoznamu DoCoMoMo je tiež z Košíc, kde ošumelý kút Sobášnej siete (1982) od architekta Pavla Merjavého už druhý rok priťahuje pozornosť vrstvením rôznych náterov a nástrekov. Vo vyššie načrtnutom obraze starého architekta prizerajúceho sa na to ako sa z jeho domu stáva podklad pre street art zohral Merjavý podobnú rolu ako Ivan Matušík. V marci 2019 polícia nachytala pri travertínovom obloženej stene na prízemí sprejera, ktorý delikt po dohode so starostom Starého mesta sídliacim v susednej secesnej radnici odčinil komplexným maliarskym výkonom na tom istom mieste. Divoká maľba stromu nevydržala ani rok a starosta Petrovčík angažoval iného mladíka na vytvorenie novej maliarskej vrstvy. Ostáva v rovine dohadu, či bolo požiadavkou radnice vytvoriť menej abstraktne poňatý obraz, výsledkom je maľba ženy a motýľa v odtieňoch šedej. Potom sa vývoj niekdajšej steny akceleroval, len o deň po začatí maľovania prišla premiéra seriálu Ikony o Pavlovi Merjavom, kde sa značná pozornosť venuje práve budove Sobášnej siene. A približne o mesiac sa krížom cez maľbu objavil žltý nástrek “Merjavý is not dead.” Takáto podoba steny sa zdá byť neudržateľná a bude zaujímavé sledovať pre aký postup sa radnica vlastniaca budovu rozhodne – či pre pridávanie alebo odstraňovanie maliarskych vrstiev. Ako napísal na facebooku umelec-aktivista Peter Beňo ”Každopádne, dobrou správou je to, že art is not dead, pretože tak ako si privyrobili mladí streetartoví umelci, tak si zas privyrobia iní, mladí a možno aj trochu starší reštaurátori.“
Haus der Statistik, budova bývalého vládneho Štatistického úradu na Alexanderplatz, ©Google Maps, © Emily Manthei
Ak by v Košiciach nastala gentrifikácia,
tak by určite začala na Komenského.
Ulica spájajúca katedrálu s lesom by sa stala bulvárom
a druhá najvyššia budova mesta by bola opäť obývaná.
Dalo by sa odsťahoval niekam,
kde by si to mohol dovoliť.
Najväčší smajlík v krajine, siedme až jedenáste poschodie,
namaľovaný na najvyššej opustenej budove v meste,
hotový prápor radosti,
magnet na foťáky.
Práca na namaľovaní smajlíka zabrala
tri hodiny počas jednej noci
Najprv bolo potrebné vyniesť do pracovnej výšky
pravdepodobne tri vedrá s farbou
prekonať zábezpeku
uzamknutého
súkromného objektu.
Akciu zachytil Dalo z okna svojho dvojizbáku.
Kradmých maliarov nevyfotografoval
hoci je fotograf
a má na to ideálny aparát-
takzvaný fotosnajper,
dobrý minimálne na dve veci:
policajtom na meranie rýchlosti,
výzorom samopalu vzbudzuje rešpekt
o druhej v noci
fajčí v okne na Komenského ulici
fotechnika mu slúži na tvorivú prácu,
nebude on na nikoho zbierať dôkazy,
radšej prenechá ruky cigarete a oči dymu
a ráno cestou za živnosťou
zveční hotové dielo
miestna tlač oznámi udalosť a zverejní fotografiu
Majiteľ napne ostnatý drôt,
streetartisti odtiahnu o dom ďalej
ruinu prerobia na kancelársku vežu.
ulica aj mestská časť budú zhodnotené