TOP 10 slovenských albumov roku 2022
Aj tento rok sa skôr než začneme prinášať pravidelné informácie, rozhovory a texty o tom najaktuálnejšom dianí na poli súčasného umenia a kultúry, chceme najskôr ohliadnuť za tým podľa nás najzaujímavejším z roka minulého. Prinášame preto náš toplist a komentár k top 10 domácim albumom roku 2022. Prirodzene ide o subjektívny výber nášho šéfredaktora a ten k selekcii dodáva: "Znovu je tam akosi veľa rapu, ale inak mi nedalo. Znovu sa mi však udiala podobná vec ako minulý rok a teda, že počiny, ktoré vznikli ďalej od stredu predbehli viacerych áčkových interpretov a ich "veľké" magnum opusy. Pozoruhodné je i to, že do zoznamu sa mi dostalo viac EPčiek, čo možno dokazuje i to, aký je tento formát u domácich interpretov aktuálne mimoriadne vyhľadávaný. Každopádne na Slovensku vzniko minulý rok opäť mnoho svetovej hudby, toto je zlomok tej, ktorá mi v ušiach, mysli či srdci ostala rezonovať najsilnejšie."
1. Saul: Chaos, Vtedy A Teraz
Saulov druhý sólo album “Chaos, Vtedy a teraz” je rozhodne tým najlepším full-length albumom, ktorý sa u nás v minulom roku vytvoril. Tento fakt vychádza celkom prirodzene z toho, akým je Saul kvalitným interpretom, po speváckej, muzikantskej, ale i celkovo umeleckej rovine. Keď sa vrátim ku jeho domovskej kapele KHANS, v roku 2018 priniesli na domácu rapovú scénu, ktorá je prirodzenou materskou platformou i pre súčasné RnB, novú vlnu zvuku, práve sa výrazne viažuceho na RnB, ale i nový závan krehkej maskulinity a "artist behavior", ktoré sa vymyká zažitým stratégiám a dogmám toho, ako sa má interpret správať a navonok vystupovať. Čas ukázal, že ich prítomnosť nebola dôležitá len pre rapovú, ale celkovo širšu domácu hudobnú scénu, čo dnes potvrdzujú i odozvy interpretov či poslucháčov z ostatných žánrových prostredí. Saul medzičasom vydal prvé debutové a mimoriadne poslucháčsky úspešné sólo "Niekde v oblakoch". Na konci uplynulého roka však priniesol nový album "Chaos, Vtedy A Teraz" a prirodzene tak vznikli očakávania, či potvrdí alebo rovno predčí prvotinu a svoju pozíciu na scéne.
Ako prvý sme mali možnosť z albumu počuť videosingel "Ringere", ktorý má pomerne komplikovanú zvukovú štruktúru elektornického beat-u, spojeného so samplom folklórnej piesne "Dvanásta hodina" významnej rusínskej speváčky Hanky Servickej a zároveň vokálom inej stredoslovenskej, rovnako však folklórnej balady "Ringére". Obe pôvodne piesne sa viažu k smrti, Ringére je však zároveň i svadobnou baladou. Spojenie svadby so smrťou, respektíve personifikovanie smrti ako nevesty, je vo slovenskom folklóre pomerne častou tematikou. Tento fakt možno otvára priestor pre širšiu interpretáciu Saulovho textu či samotného videoklipu. Takéto spájanie súčasného s dobovým, odkazujúcim k dejinám slovenskej hudby sme u Saula mali možnosť počuť ešte na spomenutom debute KHANS, kde boli referencie napr. na Tublatanku. Šlo však o novodobé dejiny domácej populárnej hudby, tentokrát ide až o etnografický mix, kedy Saul s Nurim siahli po folklóre. Tento pozoruhodný prístup, ktorý u nás nie je rozšírený, v nultých rokoch hojne uplatňoval samplovaním starej slovenskej hudby producent a DJ Hajtkovič.
Moje očakávania, kam sa teda Saul na novom počine zvukovo vybral boli teda ešte viac znásobené. Chaos, Vtedy A Teraz otvára track "Krv". Prvé čo ma zaujalo je opakujúci sa vocal pad, ktorý mi okamžite pripomenul zvuk Depeche Mode a chvíľu som predikoval, či album naviaže na ešte stále aktuálnu vlnu nostalgického vracania sa k zvuku 80. rokov. Album pokračuje práve trackom "Nostalgia", ten má však ostrý dubový, až tribalový beat, ktorý pretína Saulov melanholický spev a jeden zo skrytých featov Nicholasa Naisona. Menej trpezlivý poslucháč, hladný po Saulových typických klubových baladách, by už v tomto momente mohol byť mierne nervózny, pretože i v ďalšom tracku, mám ešte stále pocit, že ide o otváraciu pasáž albumu a túto trilógiu uzatvára "Raz Budem Chápať".
Prichádza už vyššie spomenutý singel Ringere, ktorý má ako jeden z mála trackov na albume potenciál byť aj komerčne úspešným hitom. "Panoptikon" so štandardným WEN-ovým featom, síce zrýchľuje BPM, no len pre to, aby ho hneď spomalil alebo úplne zastavil "Chaos, Vtedy (Interlude)." Zdá sa mi, že v tejto časti prichádza z môjho pohľadu dalšia v niečom spätá trojica trackov, pretože spolu s "Echo" a "Eufória" ide o moje najobľúbenejšie skladby a pre mňa najsilnejšiu časť albumu.
Neotagovaný feat. alebo minimálne vokál opakujúci text "za tebou domov" od speváčky Mess je oproti niektorým iným príspevkom hostí na albume, jedným z jeho najkrajších momentov. Echo je skladba, na ktorej Saul exceluje hudobne, hlasovo aj textovo. V bode 01:15 prichádza sampel, ktorý by bol ako stvorený pre tento song, o 30 sekúnd neskôr dostáva úplné sólo, aby sa čochvíľa celá skladba zlomila do downtempového masterpiece-u. Tu to však nekončí, crescendo-m je záver, kedy sa skladba znovu zvráti, tento raz do apartného takmer až hardstyle-u v Saulovom podaní. Táto zvukovo i rozprávačský výpravná časť albumu pokračuje klubovým house-ovým vypalovákom, so svetovým zvukom a najlepším featuringom, snáď nie len tohto albumu, ale celkového minuloročného penza domácich kolaborácií. Samey tu ukazuje novú polohu, ktorá mu mimoriadne sedí.
Four to the floor beats pokračujú ďalej, premiešané s typickými baladami. Niektoré sú výraznejšie, iné menej, na každej skladbe sa však dá nájsť moment, či už ide o špecifický synth alebo vokálne postupy, kedy Saul prekvapí. Z miernej letargie prebúdza druhý videosingel "Dosť Hodín", ktorý tu však i vyčerpá hitovosť albumu.
Mäkší a akustickejší RnB zvuk prináša "Plán", ktorý možno mohol ostať iba v Saulovej réžií, treba však brať v úvah, že ak interpet kvalitou výrazne presahuje zvyšok svojich súputníkov, featuringy sa nie vždy dokážu dostať na rovnakú laťku štandardu. Album sa postupne spomaľuje a rozvláčňuje, v celkovom kontexte diela je to nevyhnutné, znovu však myslím na menej trpezlivých poslucháčov a ich postoj, či je to však dôležité pre interpreta, či pre kohokoľvek a čokoľvek, je otázne. Album uzatvára skladba "Salme", ktorá mi pripomína ranné KHANS piesne s jednoduchým synthom a v niečom naivným, no o to autentickejšímm Saulovým spievaným prelínaním minulosti s budúcnosťou.
Chaos, Vtedy A Teraz je mimoriadnym albumom. Hoc možno nepriniesol zo širšieho pohľadu zvukovo revolučné nóvum, ide o autentické poňatie multižánrového súčasného zvuku a Saul znovu posunul štandard kvality tvorby albumov na slovenskej i českej scéne. Albumu chýbajú hity, to nie je len môj pocit, ale fakt, no faktom zároveń zostáva, či ich chaos potrebuje (?). Mimochodom, tento trend môžeme posledné 2 roky badať i u mnohých popredných rebríčkových zahraničných interpretov. Je ťažké pomenovať túto situáciu, ale zdá sa, že populárna hudba prišla do bodu, kedy sami interpereti, ale najmä poslucháči a poslucháčky očakávajú od hudby aj iné kvality, akými je istá hitovosť, rozoznateľnosť a zapamätateľnosť. A to je dobré. Na Saulovom novom albume je monumentálny priestor takéto "iné" kvality nachádzať.
2. Berlin Manson: Život končí keď máš trinásť
Môže byť takmer najlepším domácim releasom roku 2022 päť stopové EP, ktoré trvá 15 minút a 31 sekúnd? Po tom čo, Berlin Manson priniesli "Život končí keď máš trinásť", určite áno. BM nie sú na slovenskej scéne neznámym pojmom a každému, kto sa orientuje v hudbe ďalej od stredu, smerom (vľavo) na kraj, túto kapelu dobre pozná. Single ako "Netancujem kývam hlavou" so sto tisícovými listenings na Spotify, už azda ani nemôžeme považovať za undergroundové počiny. Každopádne, ide stále o alternatívnu hudbu, ktorá má však hoc i azda proti vôli samotných interpretov jasný potenciál stať sa populárnym fenoménom. A ak sa tak nestane, tak slovami nešťastne známeho klasika "…vážení vám drblo".
EP sa otvára trackom "Nenávidím všetko čo nie je punk", ktorý môžeme čítať aj ako odľahčené prijatie a zároveň vzdialenie sa od nálepky post punkovej kapely, ktorá exploituje nostalgický zvuk, strategicky miešaný so súčasnými postupmi. BM však ponúkajú oveľa viac, ako prázdne využitie retro žánrov v novom šate. Texty su síce ľahké, ale dôvtipné a angažované zároveň. Spev tu nie je spevom, ale hovoreným slovom a ŽKKMT vo mne otvára pudy pustiť si Falca (áno), ale aj Slowthaia zároveň. Spomenutý uberhit "Netancujem kývem hlavou", je ortodoxnou post punkovou hymnou a už som ju počul tak veľa krát, že sa ani nezaťažujem intelektuálnym cvičením, či je refrén referenciou na Rytmusovo "Stokári netancuju, očumuju cundry, cundry, stokári kývu iba hlavami do hudby, hudby…". Inú časť textu si však referujem s inou, mne blízkou piesňou a teda "Can’t escape into Space" od Wolfganga Tillmansa. Konkrétne ide o časť, kedy BM afektovane kričia/spievajú (?) "Oh môj Bože, vesmírne lode, nikto už neverí, že na nich niekam újde". Na prvý pohľad nezmyselná, či vtipná hláška, mi pripomína Tillmansovo "We can’t escape into space we are in it", čo môžeme čítať ako antiakceleracionistický a geopoetický statement toho, že pred touto planétou a klimatickou katastrofou niet kam ujsť. Rovnako som to prijal u BM a podobných angažovaných nuáns je na EP viacero. Rozhodne najviac razia z tracku “Kultúrny kapitál”. "A o tom čo je working class som sa dozvedel až z iPhone, ktorý stál dvojnásobok toho čo je plat", je lyrickým zvratom, príznačným pre texty BM, ktoré riešia globálne problémy, ale zároveň kritizujú do vlastných radov kultúrne citlivej lavice alebo akéhokoľvek hnutia, s ktorým sa poslucháč/ka chce identifikovať.
Všetko čo som doteraz napísal, je síce fajn, ale EP sa uzatvára momentom, ktorý by mal byť gesamtkunstwerk-om, ktorý si zaslúži mimo klipu, hoc aj vlastnú architektúru, v ktorej by hral 24/7 v loope ako monumentálna zvuková socha. A keď náhodou nie, tak nech všetko pohltia fuckin plamene. Vždy keď počujem tento track, mám pred očami Martina Goreho, celého v bielom, ako v roku 1988, niekde v Pasadene hrá na synthe naživo niečo, čo znie veľmi podobne. Je však rok 2022 a od BM to neznie o nič horšie, práve naopak.
3. Fvck_Kvlt: ANTIWAR SONGBOOK
K Fvck_kvlt-ovi som bol dlho rezistentný, až do momentu keď som si pustil jeho album "Zabijem sa" z roku 2020 a pochopil, že tento misfit domácej rapovej scény je možno vlastne skôr jej saviour, hoc na novom EP “ANTIWAR SONGBOOK” rapuje "Nie som nijaký Ježiš, som nula nemám nič".
Naopak, Fvck_kvlt toho má viac než dosť, minimálne čo sa kapitálu výpovednej hodnoty týka a jednoznačne tu ide po textovej stránke o to najzaujímavejšie, čo sa doma urodilo. Dlho som sa pýtal otázku, ktorú v sebe niesie i názov populárnej piesne "Prečo všetci bratislavskí pankáči robia rap?" a myslel si, že FK si len nejakou zvláštnou náhodou odskočil z punkového projektu Wilderness do rapovej polohy, avšak v letnom rozhovore, ktorý sme z FK robili po jeho koncerte v košickej Tabačke mi Denis vysvetlil, že je vlastne zarytý raphead a fanúšik new school rapu. Či ho však má zmysel porovnávať s ostatnými interpretmi reprezentujúcimi tento žáner u nás je otázne.
ANTIWAR SONGBOOK je formátovo krátky EP projekt, ktorý však drží pokope naštvanosť a k nej prislúchajúci surovejší zvuk produkcií, ktoré ma mimochodom všetky na starosti sám Fvck_kvlt. EP otvára track "Skurvensko I.", v ktorom FK trefne, rezignovane a s nadhľadom, ale aj istou dávkou humoru vypičuje celé Slovensko - od náckov, cez liberálikov (konečne) až po starých ľudí. "Psycho" je typickým Kvltovým intropsektívnym dark tripom do svojho vnútra, cez ktorý však filtruje všetko to, čo sa deje naokolo a skrz samotný názov i dané bars poslucháč či poslucháčka musí cítiť prítomnosť, pre mnohých už akoby zabudnutej vojny v susednej Ukrajine. "Vo vzduchu vojna, v hlave ketamín nástup, svet sa kurví viac vždy keď mu chcem dať šancu". Polaritu toho, či riešiť viac seba a či svet podčiarkuje aj "Mám veľkú zbierku kníh…klasici, náboženstvo, filozofia, rôzne kecy a načo? Čím viac viem, tým viem menej, ver mi, občas túžim len piť pivo a v kľude zalievať kvety".
V rovnom elektronickom beate znie "Nemusíme ráno vstávať so zbraňou v ruke, ani báť sa, že nás dá zabiť štát, ale uspokojiť sa s týmto čo máme a nebojovať o lepší svet, končí zblbnutím más, malér" - "Pravda". Hneď ako som počul nasledujúcu skladbu s názvom "Mama - EP version", niekde v mozgu sa mi vynorila kultová skladba L.S.D. z roku 1996 od Richarda Mullera/Jara Filipa, s ikonickými Šebanovými rezavými gitarami. Rokenrol tu strieda rep a ten sa už na EP ani nevráti, pretože posledné "Ráno" je klavírnou etúdou, po ktorej si ja vždy pustím ešte i "Avril 14th."
Hoc mi na EP chýbajú Fvck_Kvltove kultové balady, prirodzene tu na ne nebol priestor, ide o tematický projekt, ktorý trvá len 16 minút a 20 sekúnd, táto časová strohosť mu však dodáva nevyhnutnú údernosť, ku ktorej sa oplatí vracať a život tohto songbook-u tak neustále predlžovať.
4. Trashbag Face: X
Trashbag Face je mladý interpret z Košíc. K jeho hudbe som sa dostal cez referenciu na moje Drain Gang-ové obdobie. Ako mi TBF sám potvrdil, táto nálepka sa sním tiahne často. Vôbec to však nie je problém, daný typ zvuku, ktorý môžeme žánrovo zaradiť niekde medzi experimentálnym popom, súčasným RnB a možno i emo rapom, na domácej scéne nemá príliš mnoho zastúpenia.
Trashbag je na začiatku svojej kariéry a je jedným z tých umelcov, ktorý v tomto čase tvorby neabsentujú na kvalite, ale práve naopak ťažia z prirodzenej úprimnosti a nezávislosti, ktorá je pre začiatky príznačná. Album "X" pozostáva zo 7 trackov a razí z neho koncepčnosť, ktorá z neho robí formálne i obsahovo ucelený projekt, čo je jedinečnou kvalitou a prevyšuje mnohé tohtoročné domáce albumy, ktoré sú skôr len náhodným zoskupením nahratých stôp. Melancholickým spevom, ktoré sú tu nástrojom na vokalizovanie nemenej emotívnych textov, sekunduje elektronická hudba, ktorá využíva nostalgické syntetizátorové plochy, miešané so súčasným post trap-ovým zvukom. Inokedy v správnom momente prejde do four tothe floor bicích a mieša sa s klubovým zvukom. Mnohokrát však je produkcia "beatless" a TBF hlasu to nesmierne sedí. Cenným momentom albumu je track "Povedzme", ktorý je voľnu interpretáciou alebo rovno coverom rovnomenného hitu Roba Grigorova z roku 2005.
"X" je azda najzaujímavejším releasom, ktorý sa zrodil v roku 2022 na košickej scéne a zaslúži si širšiu domácu (a možno nie len) pozornosť.
5. Sen: Ježiš z Chalupkovej ulice
So Snom to mám tak, že pravdepodobne všetko čo kedy vydal, sa vždy zaradilo medzi moje najpočúvanejšie releases daného roka, v ktorom vyšli a inak tomu nie je ani tentokrát. Považujem ho za jedného z najautentickejších interpretov na domácej scéne.
Práve autentickosť, priamočiarosť a istá surovosť je vlastná najmä debutovej tvorbe interpretov, Sen však už zďaleka nie je nováčikom. Od svojho debutu, vydal ďalšie dve EPs a v ostatnom roku i nový album "Ježiš z Chalupkovej ulice". V portfóliu releasov od Sna je pozoruhodné najmä to, ako strieda striktnejšie rapové projekty, ktoré si nesú estetiku a príbehy ulicových situácií, peňazí, drog a spytovania vlastných chýb, s projektmi, ktoré považujem za vyslovene pesničkárske. Sklon k pesníčkarstvu sa v tvorbe Sna ukazje najmä v nahom živote textov, ale i uvolnenej štruktúre beats, ktoré mnohokrát samotný beat postrádajú a sú skôr zaslučkovanými gitarovými riffmi a Sen nich spieva a venuje sa viac svojmu vnútornému než vonkajšiemu svetu.
Ježiš z Chalúpkovej tentokrát síce na svet prichádza v 10 skladbách skôr ako mesiáš ortodoxného rapu, "Z posledného" však i zaspieva.
