Mesto ako pevnosť: chuligánske kultúry v súčasnej kinematografii
Žáner „hooligan movies“ nesie rozprávačské črty drámy, akčného filmu, či kriminálky. Na začiatku milénia zarezonovali filmy Green Street Hooligans (2005), či Football Factory (2004) aj u širšieho publika, než len u milovníkov chuligánskych dobrodružstiev. V nasledujúcich rokoch na tieto tituly s menším diváckym úspechom nadviazalo niekoľko ďalších filmov (The Firm, Awaydays, Cass, Rise of the footsoldier). Hovoriť v tomto prípade o žánri je síce prisilný výraz, ale zámerne zvolený. Tieto filmy, ktoré teoreticky mohli mať spoločné iba prostredie čisto mužských, mestských násilníckych komunít, totiž zarážajúco často spája aj rovnaký dejový oblúk - vzostup nováčika predchádza jeho tragický pád a otázka na čo bolo všetko to násilie dobré. V posledných rokoch sa po niekoľkoročnej odmlke dočkali chuligánske námety vďaka produkcii Netflixu dvoch nových celovečerných reinkarnácií.
Ultras (2020) a Furioza (2021) zaujmú už na prvý pohľad. Konečne totiž zobrazujú svet hooligans aj inde, než na britskom ostrove. Poľská Furioza odohrávajúca sa kdesi na pobreží severného mora zobrazuje podobne zamračený svet ako Británia, avšak s prudko kontrastujúcimi reáliami postkomunistického štátu. More ostáva rámujúcim motívom aj vo filme Ultras, ktorý sa odohráva v talianskom Neapole. Divák znalý tejto subkultúry drsných chlapcov ocení, že dejové zápletky defilujú na pozadí početných odkazov na hudobné, módne, či iné miestošpecifické reálie. Divák, ktorý sa do tohto sveta vnorí vďaka filmu po prvý raz zrejme dostane ojedinelý a silný audiovizuálny zážitok. A divák, ktorý si – ako ja – pozrel všetky tieto filmy za sebou, sa musí čudovať, prečo sa tvorcovia vracajú stále k tým istým zápletkám. Výsledkom je dojem, že v prostredí radikadikálnych futbalových fanúšikov realita vždy balansuje medzi pochybnou gangovou slávou a fatálnou tragédiou. V oboch filmoch je dôraz vizuálneho rozprávania kladený na vykreslenie mestského prostredia, pretože organizované chuligánske gangy sú veľkomestská záležitosť. Kým v subtropických Ultras sa protagonisti schádzajú v tieni zapľuvaných barov alebo na skalnatých neapolských plážach, Furioza zas rozvíja svoj dej na sídliskách podobných tým slovenským. Nesmú chýbať ani telocvične, kde majú jednotlivé „pánske kluby“ svoje centrály.
Furioza (2021) Zdroj: Netflix
Atmosféra mužských spoločenstiev, v ktorých je násilie dennou rutinou zároveň v prípade Ultras prináša aj filmársku rutinu v zobrazovaní ženských postáv dobrých akurát tak na ošetrovanie rán, rozdávanie bozkov či vystavovanie ako trofejí. Filmové umenie by akiste znieslo aj zaujímavejšie scenáre. Furioza je v tomto ohľade ambiciózna, do role hlavnej postavy kladie policajtku Dziku – bývalú parťáčku chuligánskej partie z mladíckych čias. Dzika zároveň symbolizuje opakujúci sa žánrový archetyp človeka, ktorý to s partiou vzdal a vydal sa na dráhu usporiadaného života. Podobný motív úniku zo zabehnutých koľají sa v Ultras snažia autori predstaviť prostredníctvom neapolčana Sandra. Ten má približne 50 rokov a dlhoročný zákaz vstupu na štadión San Paolo. Tam „po ňom“ stihli vyrásť už dve ďalšie generácie fanúšikov, zvádzajúce interný mocenský boj so starou gardou, ktorá sa ale dobrovoľne na chuligánsky dôchodok nechystá. Sandro je výnimka, rád by s tým všetkým sekol, lenže rokmi prepletané vzťahy mu jeho snaženie o zmenu životného štýlu vôbec neuľahčujú. Aj keď jeho starnúci gang rieši už len do seba zahľadené veci ako napríklad, či dovoliť mladším kolegom jazdiť na výjazdy alebo ich zbiť – vždy od Sandra vyžadujú jeho názor, prítomnosť a vedenie.
Furioza (2021) Zdroj: Netflix
Silný motív, ktorý je výrazný pri pohľade na tento žáner ako celok je kolektívna konzumácia návykových látok. Málokde sa viac štrngá, šnupe a páli ako pri chuligánskych filmoch. Konkurujú azda len filmy o mafiánoch. Táto súvislosť nie je náhodná, keďže v oboch prípadoch ide o príbehy z prostredia organizovaného zločinu – aj keď iného zamerania a rozmerov. Obidva motívy sa pomerne rafinovane zlievajú vo filme Furioza, kde je chuligánska ekipa zároveň zločineckou skupinou organizujúcou distribúciu drog v severomorskom poľskom prístave. V Ultras je drogová aktivita protagonistov zároveň použitá ako symbolický prostriedok gradácie násilia – hodina a pol „konvenčného“ násilia a emočných výkyvov pri neustálom húlení jointov je v závere vystriedaná šnupaním bieleho prášku a smrtiacim incidentom počas výjazdu Neapolčanov do Ríma. Film pateticky začína svadbou a končí pohrebom. Pri oboch sa pália svetlice a spievajú chorály – ono tá chuligánska subkultúra nie je zas až tak bohatá na prejavy.
Ďalším z klišé všetkých filmov o hooligans je neukazovanie futbalu, aby nikto z divákov neostal na pochybách, že ten je len zámienka pre ostatné aktivity. Obľúbenou fintou autorov je ale robiť to prostredíctvom gradácie, kde všetko už-už nasvedčuje príchodu na futbalový zápas. Opakujú sa tak scény zo schodísk pod tribúnou, či z priestorov pred štadiónom. Vo Furioze sa dokonca stretneme aj s futbalistami, avšak nie pri tom ako hrajú futbal, ale pri tom, ako sa im po prehre prídu chuligáni vyhrážať na parkovisko autobusu kdesi pri štadióne. V Ultras si zase neapolský štadión San Paolo pozrieme z každého možného uhla vrátane vodnej priekopy okolo ihriska, no zelený trávnik sa neobjaví. Čaká sa na prvý chuligánsky film, ktorý toto nepísane pravidlo naruší a okrem samovoľnej inovácie dá takejto scéne aj zmysel.
Ultras (2020). Zdroj: Netflix
Keďže sa však jedná o filmy s predvídateľným záverom, „hrá sa“ v nich skôr o to, ako vybudovať v priebehu trvania čo najsugestívnejšiu kulisu autentického chlapáckeho prostredia. Dej na pozadí gradujúceho násilia nevyhnutne speje ku tragédiám hrdinov, neúspešne sa usilujúcich o únik z toxického prostredia. Keby sa „hralo“ viac o príbeh, než o atmosféru tak sa zrejme dočkáme aj iných koncov, než nešťastných. Ale ako odzneje aj v samotnej Furioze: „Gangsterka zavsze konci tak samo“ (Gangsterka vždy dopadne tak isto). Ťažko povedať, čím túto pravdu inovovala najnovšia hooligans produkcia Netflixu – okrem vyplávania z anglických vôd smerom na kontinent, sú oba príbehy stále adaptáciou schém klasickej antickej tragédie do prostredia subkultúry chuligánov. Ašpirácia na príbeh však po 2000 rokoch repetícií nemusí náročnejšiemu divákovi stačiť. Ak aj platí, že gangsterka končí vždy rovnako, priebeh nemusí byť rovnaký. Napríklad taký John Wick – film bez ašpirácie na príbeh – si získal srdcia divákov remeselným majstrovstvom prepracovaného násilia. Predstavme si napr. film o nezdolateľnom superhooliganovi, ktorý sa prefacká až do finále Ligy Majstrov, ktoré zmení v mix tanečného audiovizuálneho predstavenia a boja za slobodu. Nemusel by pri tom ani veľa rozprávať – Keanu Reeves sa touto metódou stal najbohatším hercom na svete. Importovať podobnú alebo akúkoľvek inú avantgardu medzi chuligánov by bolo minimálne osviežujúce. Kým sa toho dočkáme, patrí sa aspoň dať kredity Furioze za to, že poukazuje na tenké hranice medzi organizovaným „hobbynásilím“ a ďalšími formami organizovaného zločinu. Aj slovenská realita totiž pozná nejeden prípad, keď práve zo sveta bojových športov vzišli nebezpeční ľudia najrôznejšieho druhu. Film Ultras zostáva vizuálne peknou, no prvoplánovou stredomorskou adaptáciou britských predlôh, ktoré toto násilie a jeho protagonistov tak trochu romantizujú.
I.D. (1995)
P.S.: Kto by mal záujem spoznať klenoty chuligánskeho žánra z dôb jeho úplných začiatkov, odporúčam filmy I.D. (1995) a The Firm (1989).